Niektoré diskutované témy trochu inak
Hlava alebo orol? (kruté vreckové)
Pod lanský triumf Chicago Blackhawks sa podpísalo množstvo hrdinov, ktorí prichádzali do úvahy ako potenciálni držitelia Conn Smythe Trophy pre najužitočnejšieho hráča play-off. Brankár Antti Niemi a forvardi Dustin Byfuglien a Patrick Kane ale nehrali skvele v celých vyraďovacích bojoch, čo bol jeden z hlavných argumentov, ktoré trofej posunuli mladému kapitánovi Jonathanovi Toewsovi.
O Toewsových zásluhách na celkovom víťazstve Blackhawks nemožno pochybovať. Napriek tomu sa mohlo nájsť niekoľko persón, ktoré si želali čokoľvek iné, len aby Toews túto trofej nezískal. Vlastne, v organizácii Chicago Blackhawks sa skutočne našli. Mnohým totiž bolo jasné, že ak cena pre najužitočnejšieho hráča play-off skončí v rukách Toewsa, leto 2010 bude pre Hawks ešte ťažšie.
Mladý kanadský center Toews podpísal začiatkom decembra 2009 s Chicagom novú zmluvu na päť rokov s priemerom 6,3 milióna amerických dolárov na sezónu. Táto zmluva mala nadobudnúť platnosť až od ročníka 2010/11, keďže v sezóne 2009/10 ešte platil posledný rok jeho trojročného nováčikovského kontraktu. Kapitán Toews síce zarábal iba 850 tisíc amerických dolárov, avšak vďaka bonusom si v sezóne 2009/10 prišiel na ďalších 2,15 milióna dolárov, z toho 1,3 milióna inkasoval za víťazstvo prestížnej Conn Smythe Trophy. Blackhawks mali možnosť zarátať túto čiastku do platového stropu za sezónu 2009/10, ale keďže tento bol pred vrcholom play-off už naplnený, predmetná suma sa presunula do platového stropu pre ročník 2010/11.
Aj s ďalšími výkonnostnými bonusmi pre iných hokejistov sa Blackhawks už pred otvorením trhu s voľnými hráčmi museli zmieriť s tým, že v platovom strope pre sezónu 2010/11 budú držať „slepú” sumu 4,158 milióna, len aby dobehli nedoplatené bonusy z predchádzajúceho ročníka. Mužstvo muselo vinou naplnenia platového stropu opustiť až desať hráčov základnej zostavy, vrátane Byfugliena a Niemiho, ktorý odišiel len pre niekoľko stoviek tisíc dolárov, ktoré Hawks chýbali.
Je teda zrejmé, že ak by Toews Conn Smythe Trophy nezískal, Hawks a ich generálny manažér Stan Bowman by nemuseli počítať toľké letné straty.
(Martin Užák: Red Wings Corner, s. 112)
Odvrátená strana éry Original Six
To, že minimálne polovica NHL bola za éry Original Six menej atraktívna, ako si mnohí myslia, nepriznávajú iba štatistiky, ale aj niektorí hráči, ktorí v tejto ére v NHL hrávali. Jedným z nich je napr. slávny útočník Andy Bathgate, ktorý v apríli 2004 urobil veľavravný rozhovor pre Sieň slávy. V ňom najskôr uviedol, že v ére Original Six boli dominantnými klubmi naozaj iba Montreal, Toronto a Detroit, a že „rozloženie síl bolo veľmi nerovnomerné”. Následne sa oprel do New York Rangers, u ktorých sa stal legendou, i keď v období jeho pôsobenia v NHL boli práve Rangers klubom, ktorý bol neatraktívny a horší od ostatných. Bathgate uviedol: „V New Yorku som hral takmer 12 rokov, ale ani raz som si nezatrénoval na ľade Madison Square Garden. Ani raz! Síce sme na ňom korčuľovali, ale nikdy sme sa tam nepripravovali na zápas. Svetlá boli zasvietené iba čiastočne. Trénovali sme na inom klzisku, ktoré ani nemalo rozmery NHL. Mantinely na ňom boli hliníkové, na konci klziska bolo pletivo. Bolo to veľmi primitívne - to je jediný spôsob, akým to viem opísať. Šatňa bola malá, človek v nej nemal žiadne súkromie. Keď sa niekto zranil, museli ho položiť do stredu šatne, pretože tam nebolo miesto ani pre lekára. Je tomu ťažké uveriť, ale je to pravda. Počas prvých štyroch rokov, ktoré som bol s Rangers, sme mali iba jedného brankára. Počas tréningov sme mali pred jednou z bránok obyčajnú dosku. Bolo to absurdné. U juniorov sme mali lepšie možnosti ako v New Yorku! Už len preto, že sme tam mali dvoch brankárov. Takéto podmienky boli, samozrejme, nehodné toho, aby ste mohli pravidelne vyhrávať. Aj keď sme sa dostali až do play-off, do Madison Square Garden prišiel cirkus, takže sme museli odísť a všetky zápasy play-off sme museli hrať na klziskách súperov. Neexistoval žiadny dôvod, aby ste vyšli na ľad a bili sa o víťazstvo. Bolo to veľmi biedne. Keď som hral za New York po prvýkrát, ukázalo sa tam asi 5,5 tisíc fanúšikov. Potom sa to ale zmenilo. Nepanovala tam dobrá atmosféra.”
(Martin Užák: Red Wings Corner, s. 140-141)
O odvážnom boji s nepriazňou osudu
Jeho meno je Earl
Priznám sa, že Earla Cooka som dlhú dobu nepoznal. Jeho tvár som si pamätal z tímových fotografií, jeho meno som počul v niekoľkých prenosoch, ale nikdy som nevedel, kto ten Earl Cook vlastne je.
V nedeľu 18. septembra 2011 som zavítal na webovú stránku Detroit Red Wings, aby som si overil, kedyže to má onen slávny Alex Delvecchio okrúhle osemdesiate narodeniny. Zastavil som sa aj u prehľadu realizačného tímu, aby som sa znova pokochal novou pozíciou Chrisa Osgooda, ktorý sa stal koučom dohliadajúcim na vývoj brankárov. Zrak mi na moment odskočil na prehľad aktualít. Pohreb Brada McCrimmona, ktorý tragicky zahynul pri leteckej katastrofe v Jaroslavli, bol niekoľko hodín minulosťou, ale to hrôzostrašné slovíčko „mourn” (trúchliť) prerástlo aj do inej správy.
Odvážneho kanadského chlapca, ktorý sa stal synonymom metafory života, veľkou inšpiráciou pre zlatého kanadského kouča, pre celé mužstvo NHL a pre mnohých, ktorí o jeho príbehu počuli, som spoznal práve v deň, kedy sa jeho láska k Detroit Red Wings preniesla do malého hokejového neba.
Earl Cook zomrel 18. septembra 2011 vo winnipegskej nemocnici St. Boniface Hospital.
(Martin Užák: Red Wings Corner, s. 147)
Drew Miller: v tieni staršieho brata? Ani náhodou!
Pomoc komunite, v ktorej Millsie pôsobí, k nemu patrí od nepamätí. Bol to práve Drew Miller, kto počas štúdia na Michigan State University založil populárny charitatívny projekt Spartan Buddy Program, umožňujúci športovcom navštevovať detské nemocnice a rozžiariť na detských tvárach úsmev.
Charita a pomoc druhým nie sú v Hockeytowne len všeobecné termíny. Je to tvrdá drina o oddanosti, ľudskosti a tradícii, pretože práve to sú poznávacie atribúty značky Detroit Red Wings. Je to poslanie, ktoré tu napĺňa každý jeden hráč, čo sú pre Millsieho ďalšie nesporné dôkazy o úspešnej etape jeho kariéry.
Človek môže Millera vidieť pri návštevách zdravotných stredísk, detských nemocníc, škôl a vojenských základní. Inokedy postáva na ulici a dvojhodinovým štrnganím zvonca (áno, čítate správne) zbiera peniaze na dobročinné účely. Obúva si korčule, aby si mohol zašportovať s fanúšikmi, ktorých neskôr sprevádza pri rozličných atrakciách, rozdáva im autogramy, alebo im venuje pozornosť pri fotení.
S rovnakou vervou sa púšťa aj do bojov na ľade. Všeobecná charakteristika o tom, že Drew je výborný obranár, schopný aj napriek slabšiemu hraciemu času a osobitným úlohám v nižších formáciách strieľať góly, tu vonkoncom nestačí. Drew síce nie je pravidelným strelcom, kľúčovým mužom presilových hier, ani veľkým a tvrdým rabiátom, ktorý by súpera mohol zastrašiť medveďou silou, v jeho hre sa ale nachádza vzácna schopnosť, vďaka ktorej aj v kritickej chvíli dokáže zaujať lišiackou šikovnosťou, ba až elegantným rutinérstvom.
(Martin Užák: Red Wings Corner, s. 149)
Jedno malé veľké poďakovanie
„Život je cintorínom spätných precitnutí,” napísal kedysi francúzsky novinár, autor a filozof Jean-François Revel. Človek sa neraz vracia k svojim koreňom a samým počiatkom, a nech už ho cesty zaviedli kdekoľvek, nechce zabúdať na všetko dobré, čo ho sprevádzalo, a tak spomína...
Spomína trebárs na jar 1997, kedy sa Red Wings radovali zo svojho prvého Stanley Cupu po dlhých 42 rokoch. Spomína na mohutný hlas národného komentátora Garyho Thornea. Spomína na komické napriahnutie pracanta Martina Lapointeho, pri ktorom sa hokejka na niekoľko sekúnd dvíhala k nebesám. Spomína na 102 úspešných zákrokov Mikea Vernona vo finálovej sérii proti Philadelphia Flyers. Spomína na krásny víťazný gól Darrena McCartyho. Spomína na slzy, ktoré onoho 7. júna 1997 v húfoch kropili Joe Louis Arenu. Spomína na následnú nešťastnú automobilovú haváriu Vladimira Konstantinova, Sergeja Mňatsakanova a Viačeslava Fetisova, vinou ktorej sa prví dvaja menovaní k hokeju už nikdy nevrátili, ale v klube sa postarali o definitívny zrod veľavravného termínu „rodina”.
Spomína na prvé korčule a prvé skusy na ľade. Spomína na prvý hokejový plagát, na ktorého zašlých tmavočervených farbách sa hrdí Sergej Fiodorov. Spomína na dnes už neznámu televíziu, ktorá prinášala vzácne zábery z úchvatnej súťaže menom NHL. Spomína na rozprávanie nebohého krstného otca pri vykôstkovaní čerešní, kedy sa mu pri návrate k najlepším rokom Waynea Gretzkyho ligotali oči.
Spomína na už otrhaný detský album hokejových nálepiek, v ktorom sa našli všetky veľkolepé postavy týchto krásnych časov. Vladimir Konstantinov, Steve Yzerman, Viačeslav Kozlov, Nicklas Lidström, Igor Larionov, Tomas Sandström, Sergej Fiodorov či Brendan Shanahan - nájdu sa tam dodnes.
(Martin Užák: Red Wings Corner, s. 151)
Neprehliadnite: Úryvky z knihy Red Wings Corner I.
Čítajte online a sťahujte zdarma: Red Wings Corner
Martin Užák | 27.10.2018