Ona a on, on a ona. Zväzok, čo viac neplatí

Tklivá vojna citov. Zvuk prítomnosti, čo nevidieť. Samota, výčitky, márne snahy pocítiť novú lásku. Osudová láska s nešťastnými kontúrami. Ona a on, on a ona. Zväzok, čo viac neplatí.

Je to ona? Je to naozaj ona?!

Musí to byť ona!

Nevidel ju roky. Teraz sa zdá, že sa vrátila. Tam, kde kedysi spojili svoje životy, aby ich v tklivej vojne citov rozdelili. On zostal tam, kde je doma. Ona odišla.

"Odišla som," prízvukovala mu svojím lámaným jazykom, keď sa strácala v diaľke. Je to cudzinka. Cudzinka milujúca svoju vlasť, ďalekú vlasť.

Ona a on, on a ona.

Vedia o sebe.

On ju počuje z kúpeľne; ona cíti, ako on postáva na chodbe a v duchu sa pýta, či sa mu to nezdá. Akoby čítala jeho myšlienky. Aj po rokoch odlúčenia a tklivej vojne citov tuší, čo sa deje.

Čaká, ona, čo bude ďalej. On čaká tiež. Počúva jej dych, ona počúva ten jeho.

Zvuk prítomnosti, čo nevidieť.

Sú to minúty, desiatky minút. Ona z kúpeľne nevychádza, on do nej nevstupuje. Obom sa v mysliach premieta, čím si spolu prešli. Nešťastná osudová láska, čo ich spojila a ukovala dohromady. Hŕba rozchodov, hŕba návratov. Samota, výčitky, márne snahy pocítiť novú lásku. Noví partneri, čo zostali zarazení, keď im prezradili, ako stále myslia na starú lásku a nedokážu na ňu zabudnúť. Ona na neho, on na ňu.

Ona a on, on a ona. V tej tklivej vojne citov tomu tak bolo vždy.

Dvere kúpeľne sa otvárajú.

Ona a on.

Chvíľu na seba pozerajú. Pristupujú k sebe. Chcú sa pozdraviť, ale nevedia ako.

On je zdvorilý, bozká ju na líce. Pravé, ľavé, znova pravé. V jej vlasti sa to robí takto.

Ona chce viac. Bozká ho na pery.

Milovala jeho galantnosť - ako sa správal, ako kráčal. "Pekne kráčaš," hovorila mu často. Milovala jeho pokoj.

On miloval jej múdrosť a nežnosť. Jej ťažký výdych, čo podlamoval kolená; jej havranie oči a vlasy. "Si krásna," hovoril jej dookola.

On, galantný a pokojný.

Ona, múdra, nežná a krásna.

Ona a on, on a ona.

Bozkávajú sa, až sa im do úst prederie soľ. Soľ, čo vyhŕkla z ich utrápených očí i stiekla im po líci. Možno soľ šťastia, možno soľ zúfalstva. Večné to znamenie ich tklivej vojny citov.

"Chýbal si mi," hovorí ona.

"Chýbala si mi," hovorí on.

"Ľúbim ťa," šepkajú obaja a na lícach im preráža potok soli.

Ona a on.

Šepkajú ďalej.

"Zostaň so mnou."

"Zostanem s tebou."

"Odpusť."

"Nehnevaj sa."

A potom slová a frázy, ktorým rozumejú iba oni.

Sovie oči. Most. Bachar. Elipsa. Layla. Ženuška. Líška. Ypsilon. Motýľ. Rana. A tak.

Desiatky slov, desiatky šepotov, ako tam stoja, spomínajú a milujú.

Ona a on, on a ona.

Žiadna vojna citov. Mier. Mier pre oboch.

...

Je ráno. Prebúdza sa - on. Je sám.

Vychádza do chodby, je prázdna. Žiaden hlások, žiaden dych. Žiaden zvuk prítomnosti, čo zatiaľ nevidieť.

Vchádza do kúpeľne, je prázdna.

Prázdnota pobýva za všetkými dverami, čo otvoril. Dverami, za ktorými ju videl, ako prichádza; ako sa vracia.

Čo sa to deje?!

Spamätáva sa, pretiera oči, prichádza k rozumu.

Už to vie.

Bol to len sen.

Ona a on, on a ona.

Zväzok, čo viac neplatí.

Martin Užák | 17.11.2016