Rozdiely meranej a voľnej poézie

Pri písaní básní možno rozlišovať voľnú poéziu a poéziu, ktorá dodržiava rôzne konvenčné predpisy a stanovy. Tento príspevok sa pokúša o širší pohľad na oba spôsoby básnickej tvorby a vzájomne ich porovnáva.

Báseň píšu emócie, srdce, no tiež presné štruktúry. Rozdiely medzi meranou a voľnou poéziou dnes prerastajú do stále väčších rozmerov. Človek, ktorý značné množstvo pravidiel ovláda, ich rozpozná okamžite.

Na osobitných pravidlách a základných druhoch konvenčných prvkov sa dohodla väčšina čitateľov i básnikov. Slobode sa však medze klásť nemusia. Víťaziť môžu aj diela, ktoré sa jednoducho páčia a sú výborné ako v očiach odborníka, tak i v očiach samotného čitateľa, ktorý nemusí poznať celý rad zákonitostí.

Základnými prvkami využívanými v meranej poézii sú obraz, rytmus, tempo, prestávka, dynamika, enjambement a diskurz. Dobrá báseň zväčša obsahuje len niektoré z týchto prvkov. Väčšinou sú to jeden až tri hlavné prvky, ktoré sú citlivo dopĺňané ostatnými elementmi.

Rytmus je dozaista základom, keďže predostiera báseň ako súbor zvukových stôp (trochej, jamb, daktyl a spondej). V meranej poézii je možné nahrádzať ho vhodným tempom, pretože ide o zrejme najkomplikovanejší parameter, ktorý mnoho ľudí od písania básní odrádza. Rytmus ako taký môže často pôsobiť úžasnou štruktúrou, avšak i monotónnosťou a nezaujímavosťou. Umenie využívať nádherný rytmus je to, čo z autora robí uznávaného básnika. Cestu k úžasne rytmickému dielu predstavujú presné striedania prízvučných a neprízvučných slabík, uzavreté skladby veršov a strof, metrický impulz a znenie prízvuku.

Vyššie spomínané základné prvky sú v meranej poézii dopĺňané množstvom rôznych básnických prostriedkov, estetických figúr a trópov. K častým figúram patrí aliterácia, anafora, apostrofa, argot, epanastrofa, epifora, epizeuxa, kalambúr, paradox, paronomázia, pleonazmus alebo synekdocha. Z trópov je to hlavne epiteton, hyperbola, irónia, metonymia, metafora, oxymoron, prirovnanie a personifikácia.

Pravidlá písania básní sú v každej krajine odlišné. Ak však pátrame po samotnom význame a základnom obohatení čitateľa, štrukturálna neviazanosť voľnej poézie sa môže dostať do popredia. Popri všetkých parametroch je totiž vždy potrebné myslieť i na samotné oslovenie čitateľa a na to, aby pochopil pointu básne, keďže každá môže mať (a naozaj má) veľa výkladov.

V rámci obrazu básne sa veľký význam prikladá senzorickému vplyvu prostredníctvom chute, sluchu, hmatu a čuchu. Kapitolou samou o sebe je zvuk básne, ktorý je veľmi dôležitý, keďže dokáže dodať iskru.

Prvoradou úlohou básne by mala byť snaha o prepojenie s citmi, dušou i fyzickým stavom čitateľa. Nezanedbateľné je tiež vyvolanie zvedavosti a vkusné nastolenie abstraktnosti alebo skutočnosti.

Znie to možno komplikovane, no všetky tieto vlastnosti dobrá báseň naozaj má a nezáleží na tom, či je rozsahovo o 20 slovách alebo 20 stranách. Podstatou pre básnika i čitateľa však zostáva správny výber.

Tak, ako je umením dobrú báseň napísať, je tiež umením vedieť báseň čítať, počúvať ju a rozumieť jej. Cestu, ktorou sa možno uberať, si básnik vyberá sám. Môže písať básne na podklade slávnych a klasických diel. Môže písať technicky zlé, no paradoxne populárne diela. Môže sa tiež držať postupov a presných štruktúr. Možnosť slobodného výberu je pri písaní básní skutočne neoceniteľná, no je tiež niečím, na čo sa často zabúda, a to najmä na internetových portáloch poskytujúcich autorovi kritické hodnotenie jeho diela.

Z porovnania voľného a meraného básnenia vyplýva, že tvorba meranej poézie je pre svoju záväznosť náročnejšia. Je ale potrebné pripomenúť, že pravidlá meranej poézie nie sú pre autorov nevyhnutnosťou.

Ideálnou cestou medzi meraným a voľným básnením sa zdá byť kompromis. Je predsa vždy otázne, či autor dokáže stvoriť krásne nameranú báseň s množstvom lahodných prvkov, ktoré by nepôsobili monotónne a akosi komplikovane. Na druhú stranu je však potrebné, aby báseň určité kritériá predsa len spĺňala a nijak tým nestrácala na svojom čare a určitej požadovanej úrovni.

Samozrejme, problematika rozoberaná v tomto článku sa netýka najlepších svetových básnikov, ktorí sú obdarení prirodzeným talentom a v mnohých prípadoch ani len netušia, že píšu podľa určitých pravidiel. V iných prípadoch zasa píšu tak nádherne, že sa svojimi prácami podpisujú pod vznik nových štruktúr. 

Martin Užák | 15.06.2010