Kauza pána Ľubomíra Feldeka

Príspevok sa venuje známemu kultúrno-spoločensko-politickému sporu, ktorý vznikol na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia medzi spisovateľom Ľubomírom Feldekom a Slovenskou republikou.
 
Každý starší slovenský alebo český čitateľ už dozaista počul o kontroverznej kauze pána Ľubomíra Feldeka, vynikajúceho slovenského básnika, prozaika, dramatika a prekladateľa. Kauza, ktorou sa autor dostal až do sporu so Slovenskou republikou, je bližšie priblížená napr. na stránkach encyklopédie Wikipedia (1, 2, 3). Práve na základe týchto informácií som sa ju rozhodol popísať i na tejto stránke. 

V roku 1992 Feldek verejne poukázal na problematickú minulosť vtedajšieho ministra kultúry Dušana Slobodníka v súvislosti s režimom prvej Slovenskej republiky. Slobodník vo svojej autobiografii Paragraf: Polárny kruh okrem iného napísal, že bol ako člen Hlinkovej mládeže v roku 1944 vo veku 17 rokov povolaný na vojenský kurz organizovaný nemeckou tajnou službou v obci Sekule.

Kauza začala, keď pán Feldek uverejnil báseň nazvanú Dobrú noc, moja milá, s veršami "V Prahe úrad prezidenta väzeň Havel skladá. V Bratislave prokurátor vládne zas a vláda jednej strany je viac ako zákon. Esesák sa objal s eštébákom". Príčinou sporu bol práve posledný verš, ktorý narážal na minulosť Dušana Slobodníka a vtedajšieho premiéra Vladimíra Mečiara.

Spomínaná báseň bola uverejnená 20. júla 1992 v denníku Telegraf. O niekoľko dní neskôr - 30. júla 1992 - zverejnili ďalšie denníky vyhlásenie, ktoré od Feldeka deň predtým obdržala Verejná informačná služba. Vyhlásenie malo názov "Za lepší obraz Slovenska - bez ministra s fašistickou minulosťou". Feldek v ňom vyzýval ministra kultúry, aby odstúpil z funkcie. Slobodník však reagoval žalobou o ochranu osobnosti.

Prvostupňový súd v Bratislave uvedenú žalobu zamietol a konštatoval, že pán Slobodník bol skutočne členom Hlinkovej mládeže a že vo februári a marci 1945 sa zúčastnil na teroristickom kurze v Sekuliach. Slobodník tvrdil, že bol členom Hlinkovej mládeže iba krátku dobu a že sa k tejto organizácii pripojil iba preto, pretože to bola nevyhnutná podmienka pre jeho účasť na stolnotenisovom turnaji. Slobodník tiež uviedol, že z vojenského kurzu bol neskôr vylúčený pre nespoľahlivosť.

Slobodník sa proti rozhodnutiu Mestského súdu v Bratislave odvolal a senát troch sudcov Najvyššieho súdu SR v roku 1994 vo svojom rozhodnutí konštatoval, že báseň je "hrubým osočovaním a znevažovaním života, občianskej cti a osudu, a neoprávneným zásahom do osobnosti Dušana Slobodníka", pričom Feldekovi nariadil zaplatiť odškodné vo výške 250 tisíc Sk (nemajetková ujma a trovy konania). Odvolací senát Najvyššieho súdu SR rozhodol rovnako, ale povinnosti zaplatiť odškodné Feldeka zbavil. Právoplatné tak zostalo len rozhodnutie o povinnosti verejného ospravedlnenia sa.

Feldek a jeho obhajca Ernest Valko zareagovali sťažnosťou, s ktorou sa spolu so žalobou na Slovenskú republiku obrátili na Európsky súd pre ľudské práva vo francúzskom Strasbourgu. Feldek namietal porušením stanov z článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Súd dal Feldekovi pomerom hlasov 5 ku 2 za pravdu a konštatoval, že jeho vyhlásenie bolo hodnotovým úsudkom, ktorý sám o sebe nemožno dokázať. Súd tiež uviedol, že hranice prípustnej kritiky sú širšie u člena vlády ako u súkromnej osoby. Európsky súd sa ďalej domnieval, že vyhlásenie Feldeka bolo legálnou súčasťou politickej diskusie o veciach všeobecného a verejného znepokojenia týkajúceho sa histórie Slovenska.

Na základe vyneseného verdiktu z 12. júla 2001 Európsky súd uložil Slovenskej republike povinnosť vyplatiť sťažovateľovi sumu 65 tisíc Sk za morálnu ujmu a 500 tisíc Sk za trovy súdneho konania. Feldek sa neskôr i na základe tohto sporu rozhodol presťahovať do Českej republiky.

Cieľom uverejnenia tejto kauzy na blogu nie je poukazovanie na dlhoročné naťahovanie sa so súdmi či politickú situáciu vtedajšej doby, ale skôr upozornenie na akýsi "literárny uhol pohľadu".

Spor Ľubomíra Feldeka ukázal, aké veľké problémy môžu byť spojené s na oko obyčajným uverejnením niekoľkých veršov, ktoré nezainteresovanému človeku nemusia nič hovoriť. Táto kauza sa stala odstrašujúcim príkladom pre mnohých autorov, keďže ukázala, akou zanedbateľnou časťou svojho diela sa človek môže dostať do zbytočných problémov, a to i bez ohľadu na to, že má pravdu a hovorí za tisíce ľudí. 

Martin Užák | 15.01.2010