Jedna čerstvá stredoškoláčka ma na jeseň
minulého roka poprosila, či by som jej nenapísal nejaký "krátky umelecký
príspevok o pýche". Tak vznikol tento neviazaný príspevok,
prirovnávajúci pýchu k burine.
K predkladanému príspevku (sčasti opisu, umeleckej úvahe i reflexii s
poetickým pôvodom) pridávam pre zaujímavosť aj dve kresby, ktoré som stvoril krátko pred
koncom mojich stredoškolských liet, a síce v máji 2005.
Hrdiť
sa pýchou, tou zhubnou vlastnosťou, čo ničí súdnosť a stojí pri
konfliktoch, v ktorých človek stráca svoju ľudskosť? Ďakujem, no o
nadhodnocovanie svojich schopností - svojej sily, inteligencie a vzhľadu
- nestojím. Pýcha je mi vyčítavou burinou, čo sprvoti rastie nenápadne,
no akonáhle jej venujem vlahu, začne sa rozrastať tak veľmi, až
prerastie mi cez hlavu, oslavuje moje falošné ja a nahovára očiam, aby
sa stali slepými, bo uši vlastné, čo majú načúvať nadľudským varovaniam,
tie už dávno ohluchli. Nechcem byť kvitnúcou, no hluchou a slepou
bytosťou, bo nieto na svete pliagy, čo by bola pichľavejšou chamraďou.
Martin Užák | 16.03.2013