Príspevok pôvodne uverejnený 29. decembra 2015. Svojské memento, ktoré má pripomenúť, že človek musí ísť za všetkým, po čom v živote túži, a nesmie váhať a čakať, kým bude neskoro.
Pamätám si na ten deň, akoby to bolo včera.
Pamätám si na ten deň, akoby to bolo včera.
Po
týždňovom pobyte v Srbsku, kde som urobil pár dôležitých životných
rozhodnutí, spoznal novú kultúru, užil si krátku dovolenku a na vlastné
oči sledoval, čo znamená prílev migrantov do Európy, som sa vrátil na
Slovensko. Zastávkou pred cestou domov mi bola Nitra, nádherné to mesto,
do ktorého som sa už pred rokmi beznádejne zamiloval. Z cesty zo Srbska
som bol tak unavený, že som si tu rezervoval hotel a dve noci v ňom
prespal.
Zo
Srbska som prichádzal neskoro v noci, vlastne neskoro po polnoci. Bolo
to v stredu 12. augusta 2015. Na hoteli som musel vydržať bez
klimatizácie, na ktorú som si v horúcom Srbsku zvykol. Teplomer v Nitre
ukazoval príšerných 35 ºC, takže bez klimatizácie bolo to teplo ešte
neznesiteľnejšie. Noc bola veľmi dlhá a ťažká, po nej ma však čakala
návšteva reštaurácie a jedna milá povinnosť v cestovnej kancelárii.
Pamätám
si, že aj napriek veľkému teplu som si išiel nohy dolámať, len aby som
čo najskôr dorazil do cestovnej kancelárie a s veľkým očakávaním
vyzdvihol niečo, čo som objednal ešte z hotela v Srbsku.
Vyzdvihol som si toto:
... lístok na koncert kapely Motörhead.
Lístky
boli vtedy v predaji len pár dní. Keď som sa o chystanom koncerte
dozvedel, ani na moment som neváhal. Motörhead (a tiež Girlschool) boli
dôležitou súčasťou môjho života viac ako dvanásť či trinásť rokov. Boli
súčasťou mojej kultúry, súčasťou mojej identity. Stali sa tiež súčasťou
mojej literárnej tvorby - v knihe Rock Club očami štamgastov sa to len hemží oslavovaním ich odkazu a velebením ich vplyvu na rokenrol.
Kúpiť onen lístok a plánovať onen koncert bolo skrátka niečo, čo som musel urobiť.
Zrejme
si teda viete predstaviť, aká to bola rana, keď som sa dnes v noci -
vlastne len pred niekoľkými hodinami - dozvedel, že jedinečný frontman
kapely Motörhead, Lemmy Kilmister, zomrel.
Motörhead
dnes v noci vyhlásili, že Lemmymu bola pred tromi dňami diagnostikovaná
silná rakovina. Pre zdravotné problémy zrušil a predčasne ukončil
niekoľko koncertov v Spojených štátoch i v Európe, to bolo však už
dávnejšie - ešte predtým, ako si s kapelou urobil plánovanú vianočnú
prestávku. Mnohí, vrátane mňa, si mysleli, že táto pauza mu pomôže
nabrať sily. Nakoniec ale odišiel len štyri dni po svojich
sedemdesiatych narodeninách.
Môj
smútok je teraz taký silný, že nechcem písať o tom, kto boli Motörhead,
čo dokázali, čo po sebe zanechali, ako definovali rokenrol, kto bol
Lemmy Kilmister, komu všetkému bude chýbať a čo by si určite prial, ak
by ešte mohol ovplyvniť, čo budú jeho fanúšikovia a obdivovatelia robiť
po jeho smrti.
Miesto toho chcem poukázať na svojské memento, ktoré ma zasiahlo popri smútku z tejto správy.
Je
to memento, ktoré hovorí, že človek musí ísť za tým, čo chce; musí
urobiť všetko, čo má v pláne; musí urobiť všetko, čo sa len dá; a nesmie
to odkladať, dokým bude neskoro. Aj koncert Motörhead bol niečím, s čím
človek skrátka musel počítať, aby si mohol povedať, že urobil všetko,
čo chcel a mal, a ani na chvíľu neváhal.
Preto,
ak sa dnes rozhodujete o tom, čo by ste chceli alebo mali urobiť,
neváhajte a choďte za tým. Urobte to hneď, hneď teraz a bez váhania,
nech je to čokoľvek. Urobte to, aby ste nadobudli pocit, že ste tomu
dali úplne všetko, čo bolo vo vašich silách a možnostiach. Urobte to,
aby ste išli ďalej s vedomím, že ste urobili maximum.
Ako
verného fanúšika Motörhead ma nesmierne mrzí, že onoho 17. februára
2016 a ani nikdy potom si túto úchvatnú kapelu už nevypočujem naživo,
ale malou útechou mi je aspoň pocit, že som tomu dal šancu a že mi
záležalo na tom, aby som učinil, čo som učiniť mal a o čom som nikdy,
ani na moment, nezapochyboval.
Myslím
si, že podobným spôsobom žil a uvažoval aj sám Lemmy Kilmister, a hoci
odišiel, jeho odkaz v podobe hudby, do ktorej dal absolútne všetko, tu
ďalej zostáva, a teraz bude možno ešte silnejší ako predtým.
Love Me Like A Reptile, 7. decembra 2004
Martin Užák | 29.12.2015