RAT SALAD
autor: Paul Wilkinson, Anglicko
celý názov: Rat Salad: Black Sabbath, The Classic Years 1969-1975
žáner: biografia
anglické vydanie: Pimlico, Londýn, 2006
české vydanie: BB/art, Praha, 2007
počet strán českej verzie: 278
ISBN českej verzie: 978-80-7381-194-5
O legendárnej birminghamskej kapele Black Sabbath toho bolo napísaného už mnoho. Zo všetkých diel, ktoré som si o tejto vplyvnej hudobnej družine prečítal, ma najviac zaujala originálna kniha od Paula Wilkinsona.
Wilkinsonova výpovedná kniha stojí na báze rockovej biografie, ktorá hľadí ako do pestrej minulosti kapely, tak aj na veľmi podrobný rozbor jej prvých šiestich albumov z rokov 1969 až 1975. Kniha sa venuje muzike, ktorú kapela vyprodukovala vo svojej pôvodnej zostave, a i keď je prezentovaná ako klasická biografia, na rozdiel od mnohých takýchto kníh nehovorí ani tak o ľuďoch, ako práve o hudbe.
Kniha je rozdelená do 13 kapitol, pričom poltucet z nich sa venuje prvým šiestim albumom Black Sabbath. Texty sú dopĺňané priblížením rôznych významných spoločenských udalostí zo 60. a 70. rokov minulého storočia, významnými míľnikmi zo sveta rockovej hudby, ako aj rôznymi výrokmi pôvodných členov Black Sabbath Ozzyho Osbournea, Tonyho Iommiho, Geezera Butlera a Billa Warda.
Kniha je nazvaná podľa piesne Rat Salad (Krysí šalát), ktorá vyšla v roku 1970 na albume Paranoid. Jej súčasťou je aj slovník používaných odborných hudobných výrazov a register piesní pôvodných Black Sabbath.
Stojí za zmienku
Biografia Rat Salad nie je iná iba v tom, že miesto osôb opisuje skôr hudbu. Na originálnosti jej pridáva aj skutočnosť, že Paul Wilkinson sa v nej venuje nielen významným historickým a hudobným udalostiam, ale aj svojmu vlastnému životu a vlastnému dospievaniu za spoznávania hudby Black Sabbath.
Osobná stránka života všestranne nadaného Paula Wilkinsona tvorí v tejto knižke iba zlomok informácií, ale naozaj stojí za to. Dej knihy neobchádza jeho detstvo, starého otca, prvý sladký bozk od Madelaine Morganovej, alebo intímne scenérie v spoločnosti slečny na stráženie. Samozrejme, popri všetkých týchto spomienkach zaujíma aj okamih, kedy sa po prvýkrát započúval do muziky Black Sabbath.
Wilkinson do svojho diela preniesol vlastnú dušu a hudobno-historický text doplnil spomienkami na svoju mladosť, ktorú si - ako v knihe tvrdí - vybavoval a ťahal z povedomia aj vďaka sedeniam s freudiánskym psychoanalytikom. Tento jedinečný prístup ma kedysi primäl k tomu, aby som sa nevídaným štýlom autora inšpiroval v knihe Rock Club očami štamgastov. Ak je totiž niečo, čo je na knižke Rat Salad skutočne neobvyklé, tak je to práve autentickosť a výrazné vloženie osobnosti autora do samotného deja.
Ukážku toho, ako v knihe vyzerá retrospektíva autorovho života, možno nájsť na tejto stránke v pasáži, v ktorej sa mladý Paul Wilkinson započúva do rozprávania svojho starého otca o jeho hrôzyplných skúsenostiach z nemeckého koncentračného tábora Bergen-Belsen, ležiaceho v Dolnom Sasku.
Vybraný úryvok
Pri písaní rockových biografií je priam pravidlom, že autor musí čerpať z množstva prameňov a odvolávať sa a citovať slová iných osôb. Pre lepšie zdôraznenie výraznej osobnosti autora preto vyberám niekoľko jeho vlastných myšlienok, ktorými prezentoval svoje presvedčenie o historickom vývoji hudby.
______________________________
"Hudba bola to jediné, čo sme mali. A tá hudba bola omnoho lepšia, ako je dnes. Hovorím to i napriek tomu, že viem, že si tým u kohokoľvek vyslúžim nálepku 'starý zatrpknutý pán'. Bola lepšia. Niet argumentu, ktorý by to vyvrátil. Rocková hudba sa zrodila za kriku a kopania nožičkami, keď Carl Perkins a Elvis Presley urobili fúziu gospelu, roots a boogie-woogie; a v Británii, ako je pre túto krajinu typické, prišla na svet omnoho usporiadanejšia a za pôrodnú babu vtedy zaskakoval Lonnie Donegan. Prvých pár rokov vyvolávala iba pohoršenie a nechuť, ale potom prišlo sladké detstvo, a to už ju brali. Keď mala nejakých šesť alebo sedem rokov, teda v dobe štvoríc ako The Beatles a The Rolling Stones alebo začínajúceho Boba Dylana, začala prejavovať vlastnú povahu a nezávislosť: vôbec po prvýkrát dokázala formulovať súvislú vetu a tiež mohla chodiť sama do školy. Akonáhle dospela do puberty, nedala sa už zastaviť. Rock bol vtedy na vrchole: na jednej strane veľký, hrdý a plný sám seba, na strane druhej malý, uzavretý, prehovárajúci bez slov. Keď dospel do veku 21 rokov, zmohol sa ešte na posledný prekliato zábavný kúsok - na punk. Potom akosi zapadol do šede veľkomesta. Dnešná hudba nie je ani živšia, ani invenčnejšia, ani nemá ten dopad. Je to pasca, do ktorej nás chytili tí, ktorí majú hmotný záujem na jej propagácii."
Martin Užák | 26.02.2015
Martin Užák | 26.02.2015