Určite ste si už všimli, že u väčšiny fotografií uverejnených na internete často chýba ich zdroj, alebo je ako ich zdroj uvádzaná webová stránka. Uvádzanie webu ako zdroja fotografie je však nesprávne.
Je to frekventovaný jav nielen na
internetových stránkach rôzneho druhu, ale dokonca aj vo výročných
správach alebo prezentáciách niektorých štátnych inštitúcií a v
účelových univerzitných učebniciach:
Zdrojom fotografie, ktorá dopĺňa určitú informáciu, je webová stránka.
Za
webovou stránkou ako zdrojom publikovanej fotografie je skrytá vôľa
odkázať na web, na ktorom bola fotografia nájdená a následne z neho
prebratá, a to bez snahy alebo možnosti nájsť a uviesť jej pravého
autora alebo vlastníka. V každom prípade ale platí, že tento postup je
nesprávny, neadekvátny a zavádzajúci, pretože autorom fotografie je
obvykle človek a nie web, na ktorom je fotografia umiestnená.
Autorstvo
určitej fotografie môže náležať aj samotnej webovej stránke, a to napr.
v prípade, že ide o legitímny web, ktorý ponúka voľne šíriteľné
fotografie. U takýchto fotografií však neexistuje žiadna potreba uvádzať
zdroj. Inokedy zasa môže ísť o fotobanku, ktorá poskytuje licencie na
užívanie fotografií, tzn. že fotografie nakupuje v agentúrach a následne
ich predáva. Tieto prípady sú ale výnimkami a vo výročných správach a
prezentáciách štátnych inštitúcií či v účelových univerzitných
učebniciach sa s nimi stretnúť nemožno, pretože pre potreby týchto
špecifických publikácií sa buď nehodia, alebo ich pri účelovom a
nekomerčnom vydaní nemá kto zaplatiť.
Otázka
komerčnosti hrá v tomto smere dôležitú úlohu. Pôvod fotografií, ktoré
sú publikované za účelom priamej podpory obchodného zámeru, býva obvykle
uvádzaný správne, pretože osoba alebo inštitúcia, ktorá ich prebrala
pre vlastné obchodné účely, môže byť v prípade nedoloženia ich pôvodu
trestne stíhaná. Pri nekomerčných formách publikovania ale nič také
neplatí a fotografie preto bývajú často zneužívané napr. práve tak, že
osoby alebo inštitúcie, ktoré ich svojvoľne prebrali, neuvádzajú ich
pravý pôvod.
Výsledkom
tejto nešťastnej skutočnosti je nepodložené preberanie a rozširovanie
množstva fotografií bez toho, aby si osoby a inštitúcie, ktoré tak
konajú, uvedomovali, že týmto konaním nielenže porušujú autorský zákon,
ale tiež ďalej rozširujú nevedomosť o skutočnom pôvode fotografií.
Porušovanie autorského zákona a ďalšie šírenie nevedomosti o pôvode
fotografií tu pritom stoja ruka v ruke.
Rozširovanie
fotografií bez povolenia ich autora alebo vlastníka, alebo aspoň bez
uvedenia ich mena - ak je takéto rozširovanie únosné - je síce porušením
autorského zákona, no vinníci za tento čin často trestaní nie sú,
pretože ak to robia na nekomerčné účely, vlastníkom práv na takto
rozširované fotografie nestojí za to sa s nimi súdiť. Už aj na
stredoeurópskom trhu síce figuruje niekoľko agentúr, ktoré zvyknú
doslova poľovať na nelegálne rozširovanie svojich fotografií a vinníkov
následne trestať rôznymi pokutami a trestnými oznámeniami, no dosiaľ sa
sústreďujú najmä na právnické osoby, pričom fyzické osoby zostávajú
nepotrestané.
Nemožnosť
alebo neochota trestať fyzické osoby na nekomerčnej báze sa potom
priamo podpisuje pod rozširovanie nevedomosti o pôvode jednotlivých
fotografií. Agentúra nebude strácať čas žalobou a súdnym procesom s
fyzickou osobou, ktorú nemôže poškodiť na trhu, na ktorom ani
nefiguruje. Fyzické osoby ale o tomto stave dobre vedia, a preto u nich
existuje domnienka, že v nekomerčnej sfére môžu rozširovať hocaké
fotografie, a keď sú prinajhoršom vyzývané k uvádzaniu zdroja, uvádzajú
iba web, na ktorom fotografiu našli (táto prax je tolerovaná aj na
Blog.cz), čím môžu naznačovať, že práva na rozširovanie fotografií
nepoznajú alebo ignorujú.
V
praxi sa to prejavuje tak, že internet, ba dokonca aj niektoré
špecifické publikácie, sú plné ukradnutých fotografií, u ktorých nie je
uvedený pravý alebo ani len žiadny zdroj. Rozširovatelia takýchto
fotografií si často ani neuvedomujú, že svojím konaním poškodzujú
fotografa, ktorý fotografiu zhotovil, alebo osobu či agentúru, ktorá
fotografiu vlastní. Týmto svojím konaním zároveň rozširujú mienku o tom,
že fotografie možno používať svojvoľne a beztrestne, alebo v najhoršom
prípade s uvedením webu, na ktorom boli fotografie nájdené.
V
konečnom dôsledku tak žijeme v dobe, ktorá toleruje krádeže fotografií a
porušovanie autorských práv spojených s ich rozširovaním. Ignorovanie
tejto skutočnosti zároveň vedie k podporovaniu presvedčenia ďalších
generácií o tom, že s používaním fotografií pre verejné, ale nekomerčné
účely, si netreba lámať hlavu.
Prirodzene,
aj v oblasti rozširovania fotografií existuje aspoň teoretická šanca,
že jedného dňa vznikne iniciatíva klepať vinníkom po prstoch takou
formou, ako sa to vo vyspelých krajinách sveta deje v oblasti
nelegálneho šírenia hudby alebo filmov, i keď je pravdou, že u (ďaleko
početnejších) fotografií by išlo o náročnejšiu úlohu.
Avšak
bez ohľadu na to, kedy a či vôbec sa tak stane, človek by mal začať od
seba a v oblasti rozširovania fotografií postupovať tak, aby podporoval
uvádzanie pravých autorov a vlastníkov autorských práv a naopak
nepodporoval mylnú domnienku o tom, že s fotografiami na nekomerčné
účely možno zaobchádzať akokoľvek.
Je
predsa hanbou, ak si prezeráte napr. výročnú správu alebo prezentáciu
štátnej inštitúcie, alebo účelovú univerzitnú učebnicu, a zistíte, že
ste v nej natrafili na fotografie, u ktorých je ako zdroj uvedená
prinajlepšom nenáročná webová stránka a nie pravý autor alebo vlastník
fotografie. Veď takáto skúsenosť sa môže v konečnom dôsledku podpísať
pod znižovanie dôveryhodnosti alebo serióznosti celého diela.
Martin Užák | 19.11.2014
Martin Užák | 19.11.2014