Spoznajte elektronické dielo Rock Club očami štamgastov, popisujúce nitriansky podnik Rock Club naOZZaY, na základe prvého malého nahliadnutia do vybraných častí šiestich kapitol.
Hudba bolo to jediné, čo sme mali. A tá hudba bola omnoho lepšia ako je dnes. Bola lepšia. Niet argumentu, ktorý by to vyvrátil. Začala slávou Carla Perkinsa a Elvisa Presleyho, po čase rozkvitla vďaka The Beatles, The Rolling Stones a začínajúcemu Bobovi Dylanovi, až sa zrazu nedala zastaviť. Rocková hudba bola vtedy na vrchole - na jednej strane veľká, hrdá a plná sama seba, na strane druhej malá, uzavretá, prehovárajúca bez slov. Neskôr sa zmohla ešte na posledný zábavný kúsok - na punk. Potom už len akosi zapadla do šedivosti veľkomesta. Dnešná hudba nie je ani živšia, ani invenčnejšia a nemá ten dopad. Je to pasca, do ktorej nás chytili tí, ktorí majú hmotný záujem na jej propagácii. Ide o stádo vyplašených kuriatok, zúfalo zobúcich výkaly vlastnej publicity (kapitola Symptóm vesmíru, s. 15).
Vstupnou bránou do sveta rocku pod zemou je Highway to Hell, ulička, po ktorej stranách sa nachádzajú priestory na sedenie. Vedie priamo k Hey Joe Area, no prakticky navedie do všetkých miest, kam sa možno dostať. Ulička je lemovaná opornými múrmi a dreveným zábradlím. Po stranách možno nájsť niekoľko vyobrazení kapely AC/DC, ktorej sa týmto vzdáva hold. Ak vezmeme do úvahy základnú dĺžku uličky, rozdeľuje po stranách štyri rôzne kútiky, v ktorých možno tráviť pobyt, a to Smells Like Teen Spirit Area s Lady in Black Area a Money Area s Mr. Crowley Area. Diaľnica bez odpočívadla je poväčšine nedostatkom, takže v strede Highway to Hell možno nájsť pasáž zvanú Black Night Rest. Rest je pomenované podľa legendárnej skladby Black Night od Deep Purple (kapitola Hniezdo upírov, s. 63).
Aura pôsobiaca na hostí a ich vzájomné vzťahy nám dovoľujú vytvoriť si z Rock Clubu naOZZaY určitú formu druhého domova, ktorý pri pobyte v Nitre postrádame. Miesenie času, vplyvu okolia a prostredia sa podpisuje pod chvíle, ktoré sú tu len preto, aby sa stali minulosťou. Zábava, ktorá ich napĺňala, však zostáva v našom podvedomí. naOZZaY si obľubujeme najmä preto, pretože sa pre nás stáva miestom, do ktorého sa človek môže prísť uvoľniť, zasmiať sa a oddýchnuť si. Je to hlavný dôvod, prečo si podnik vážime. Dovoľuje človeku zabudnúť na problémy a necháva ho, nech sa unáša myšlienkovým prúdom vlastného sveta a vlastných pohľadov. Je to svet, v ktorom sa žije, taký, ako hocaký iný, a sme hrdí na to, že nám dovoľuje poznávať spontánnosť (kapitola Zrodenie úsvitu, s. 90-91).
Idem k zaľúbeným, hrajú Scorpions, panuje tu romantika. Kamarát drží svoje dievča za ruku a práve sa pobozkali ako jedenásťročné deti → to je nádhera. Hovorí, že ju pobozkal len preto, lebo bol zvedavý, či to zapíšem. Ona sa hneď uráža, nadáva mu a kope ho. Zamilovaný párik odchádza 22:20. Přítel gitarista chváli môj litrák a hovorí, že chce niečo napísať, tak píše. Odporúča piesne Aphrodisianus od Cock and Ball Torture, To Mince and Fuck Up od Ahumado Granujo, Teletubbies od Tampon Terrorizer a Blitzkrieg od Yaniz Malmsteen. Rozpráva sa tu na tému Kiss a Motörhead. K baru prišiel nejaký právnik a z ničoho nič mi daroval peníze. Kolega mi už hovorí, že ma má rád. Dievčence prežívajú eufóriu z muziky The Doors. Ja ale začínam byť akýsi omámený (kapitola Z pamätí, s. 101).
K 18. februáru 2008 obsahuje klubový jukebox zoznam 1.118 kapiel, z ktorých si možno vyberať. Slušné číslo, nezdružujúce ale položky zoskupené pod rôznymi soundtrackmi a položky, ktoré sa viacnásobne opakujú. Keď človek uváži, že ďalšia nová hudba sa neustále pridáva, je to skutočne obdivuhodná zbierka. Ideál samozrejme neexistuje a ak sa človek snaží hocako, nikdy nenatrafí na box, v ktorom by bolo všetko, po čom túži. I z tohto dôvodu vstupujú do možnosti úprav aj webové stránky klubu, ktoré dávajú návštevníkom možnosť vyjadriť sa k tomu, "čo by v jukeboxe malo byť, ale nie je". Mimo mediálne známych interpretov dominujú najmä menej známe slovenské a české projekty, ktorých je v playliste naozzay dostatok. Žánrovo je jednoznačnou jednotkou metal (kapitola Volania pekla, s. 121).
V jukeboxe hraje Sabbath. No a tu je Krakenov příspěvek... "Poslušne píšem. Prajem príjemné popoludnie, pri pive, páchnucich predymených paličkách, pociťujúc príjemné pajzlo-prorockové prostredie, plné podpultových pokladov, pekných perličiek, pilných pánov, prepisujúcich, protestujúcich punkerov, pokresľujúcich prižilincov; primladé, pomaľované, preofinkované pipky, počúvajúc priania prívržencov plechového pokladu poťažkávajúceho peňaženky. Prezimený, prefajčený, požmurkávam pomaly po pekných placebách, po paranormálnych, plnoštíhlych priateľkách - pohlavie previnilé. Precitnem. Podupkávajúci, počerný, plnoštíhly, potrenčiansky parník, priateľ podpätnástiek, poľovačiek, počestných pijanov... pomaly padá pod pult" (kapitola Listiny vinných rúk, s. 164).
Martin Užák | 10.07.2012
Zo spomienok Paula Wilkinsona
Hudba bolo to jediné, čo sme mali. A tá hudba bola omnoho lepšia ako je dnes. Bola lepšia. Niet argumentu, ktorý by to vyvrátil. Začala slávou Carla Perkinsa a Elvisa Presleyho, po čase rozkvitla vďaka The Beatles, The Rolling Stones a začínajúcemu Bobovi Dylanovi, až sa zrazu nedala zastaviť. Rocková hudba bola vtedy na vrchole - na jednej strane veľká, hrdá a plná sama seba, na strane druhej malá, uzavretá, prehovárajúca bez slov. Neskôr sa zmohla ešte na posledný zábavný kúsok - na punk. Potom už len akosi zapadla do šedivosti veľkomesta. Dnešná hudba nie je ani živšia, ani invenčnejšia a nemá ten dopad. Je to pasca, do ktorej nás chytili tí, ktorí majú hmotný záujem na jej propagácii. Ide o stádo vyplašených kuriatok, zúfalo zobúcich výkaly vlastnej publicity (kapitola Symptóm vesmíru, s. 15).
Predstavenie "Diaľnice do pekla"
Vstupnou bránou do sveta rocku pod zemou je Highway to Hell, ulička, po ktorej stranách sa nachádzajú priestory na sedenie. Vedie priamo k Hey Joe Area, no prakticky navedie do všetkých miest, kam sa možno dostať. Ulička je lemovaná opornými múrmi a dreveným zábradlím. Po stranách možno nájsť niekoľko vyobrazení kapely AC/DC, ktorej sa týmto vzdáva hold. Ak vezmeme do úvahy základnú dĺžku uličky, rozdeľuje po stranách štyri rôzne kútiky, v ktorých možno tráviť pobyt, a to Smells Like Teen Spirit Area s Lady in Black Area a Money Area s Mr. Crowley Area. Diaľnica bez odpočívadla je poväčšine nedostatkom, takže v strede Highway to Hell možno nájsť pasáž zvanú Black Night Rest. Rest je pomenované podľa legendárnej skladby Black Night od Deep Purple (kapitola Hniezdo upírov, s. 63).
Rockový svet ako hocaký iný
Aura pôsobiaca na hostí a ich vzájomné vzťahy nám dovoľujú vytvoriť si z Rock Clubu naOZZaY určitú formu druhého domova, ktorý pri pobyte v Nitre postrádame. Miesenie času, vplyvu okolia a prostredia sa podpisuje pod chvíle, ktoré sú tu len preto, aby sa stali minulosťou. Zábava, ktorá ich napĺňala, však zostáva v našom podvedomí. naOZZaY si obľubujeme najmä preto, pretože sa pre nás stáva miestom, do ktorého sa človek môže prísť uvoľniť, zasmiať sa a oddýchnuť si. Je to hlavný dôvod, prečo si podnik vážime. Dovoľuje človeku zabudnúť na problémy a necháva ho, nech sa unáša myšlienkovým prúdom vlastného sveta a vlastných pohľadov. Je to svet, v ktorom sa žije, taký, ako hocaký iný, a sme hrdí na to, že nám dovoľuje poznávať spontánnosť (kapitola Zrodenie úsvitu, s. 90-91).
Johnyho notesy - časť "Zámer"
Idem k zaľúbeným, hrajú Scorpions, panuje tu romantika. Kamarát drží svoje dievča za ruku a práve sa pobozkali ako jedenásťročné deti → to je nádhera. Hovorí, že ju pobozkal len preto, lebo bol zvedavý, či to zapíšem. Ona sa hneď uráža, nadáva mu a kope ho. Zamilovaný párik odchádza 22:20. Přítel gitarista chváli môj litrák a hovorí, že chce niečo napísať, tak píše. Odporúča piesne Aphrodisianus od Cock and Ball Torture, To Mince and Fuck Up od Ahumado Granujo, Teletubbies od Tampon Terrorizer a Blitzkrieg od Yaniz Malmsteen. Rozpráva sa tu na tému Kiss a Motörhead. K baru prišiel nejaký právnik a z ničoho nič mi daroval peníze. Kolega mi už hovorí, že ma má rád. Dievčence prežívajú eufóriu z muziky The Doors. Ja ale začínam byť akýsi omámený (kapitola Z pamätí, s. 101).
Originalita hudobnej skrine
K 18. februáru 2008 obsahuje klubový jukebox zoznam 1.118 kapiel, z ktorých si možno vyberať. Slušné číslo, nezdružujúce ale položky zoskupené pod rôznymi soundtrackmi a položky, ktoré sa viacnásobne opakujú. Keď človek uváži, že ďalšia nová hudba sa neustále pridáva, je to skutočne obdivuhodná zbierka. Ideál samozrejme neexistuje a ak sa človek snaží hocako, nikdy nenatrafí na box, v ktorom by bolo všetko, po čom túži. I z tohto dôvodu vstupujú do možnosti úprav aj webové stránky klubu, ktoré dávajú návštevníkom možnosť vyjadriť sa k tomu, "čo by v jukeboxe malo byť, ale nie je". Mimo mediálne známych interpretov dominujú najmä menej známe slovenské a české projekty, ktorých je v playliste naozzay dostatok. Žánrovo je jednoznačnou jednotkou metal (kapitola Volania pekla, s. 121).
Johnyho notesy - časť "Velechlast"
V jukeboxe hraje Sabbath. No a tu je Krakenov příspěvek... "Poslušne píšem. Prajem príjemné popoludnie, pri pive, páchnucich predymených paličkách, pociťujúc príjemné pajzlo-prorockové prostredie, plné podpultových pokladov, pekných perličiek, pilných pánov, prepisujúcich, protestujúcich punkerov, pokresľujúcich prižilincov; primladé, pomaľované, preofinkované pipky, počúvajúc priania prívržencov plechového pokladu poťažkávajúceho peňaženky. Prezimený, prefajčený, požmurkávam pomaly po pekných placebách, po paranormálnych, plnoštíhlych priateľkách - pohlavie previnilé. Precitnem. Podupkávajúci, počerný, plnoštíhly, potrenčiansky parník, priateľ podpätnástiek, poľovačiek, počestných pijanov... pomaly padá pod pult" (kapitola Listiny vinných rúk, s. 164).
Martin Užák | 10.07.2012