5. augusta 2016

Nevošlo sa do knihy o Rock Clube naOZZaY

Kniha o nitrianskom Rock Clube naOZZaY je pomerne pestrou zmesou rôznorodých zaujímavostí. Tento príspevok prezentuje tie zaujímavosti, ktoré sa do knihy nevošli.


Zverejnenie knihy o nitrianskom Rock Clube naOZZaY bolo sprevádzané mnohými neočakávanými problémami a posunmi termínov. To všetko je však obrázok z minulosti. Komunitné dielo z barového prostredia možno neobmedzene sťahovať z internetu a prezerať vo formáte PDF, alebo si tiež pripomínať obdobie, kedy po prvýkrát uzrelo svetlo sveta. Sú to totiž viac ako dva roky, čo sa projekt po prvý raz objavil na pôvodnom blogu Books: Red Wings And More, aby neskôr prešiel do podoby uceleného súboru.

O knihe Rock Club očami štamgastov ste sa na tomto blogu mohli dočítať už niekoľkokrát. Osobitý článok bol venovaný reedícii z augusta 2011, pozornosť neobišla ani inšpiratívnu osobnosť Paula Wilkinsona.

Dnes dostane priestor to najzaujímavejšie, čo sa do knihy nevošlo. Tentokrát teda od zábavnej partie technikov z celého sveta cez ťažko skúšaného pána z ulice až po "štýlový" bratislavský koncert Deep Purple.

Zábavná partia technikov a jeden vďačný Japonec


Pokiaľ ste niektoré časti knihy o naOZZaY čítali pozorne, mohli ste natrafiť na pravidelné používanie málo význačného spojenia "Angličania zo Sony Corporation". Táto partička pánov z celého sveta patrila medzi najpravidelnejších návštevníkov podniku v období od októbra 2007 do apríla až mája 2008. Špecialisti na výpočtovú techniku prichádzali do klubu hlavne s nástupom večera, kedy oddychovali po práci pre jednu nitriansku spoločnosť. Titulom "Angličania" boli označení z dôvodu, že gro ich partie tvorili experti z Veľkej Británie. Zloženie stážistov sa neustále obmieňalo, no našli sa i takí, ktorí v meste zostali na širšie časové obdobie. Nadviazanie vzájomných kontaktov preto nenechalo na seba dlho čakať, a stálo za to.

Z množstva špecialistov, ktorí sa v podniku pravidelne objavovali, boli najvrúcnejší Nemci George a Stefan, mladý Talian Enzo a postarší Walesan John. Najväčšmi nás však ohúril Konde Takemasa, Japonec, ktorý si Rock Club naOZZaY skutočne zamiloval. V Nitre sa zdržal len po dobu niekoľkých týždňov, no pri svojom odchode neváhal osobne potriasť rukou a srdečne poďakovať, čo bol vzhľadom na vtedajšiu atmosféru celkom nevídaný jav. Takemasa klub navštevoval s obrovskou chuťou a zápalom, a môžeme garantovať, že doma v Japonsku mu urobil náležitú reklamu. Snáď sa to podarilo i ostatným členom skupiny, s ktorými sme sa neskôr už nestretli. V Nitre boli pre nás tak typickí, až sme prepásli moment, kedy ju opustili. Zanechať po sebe stihli len niekoľko signatúr v časti knihy zvanej Podpisy zúčastnených.

O osobnosti z opustených nitrianskych ulíc


Takmer 130 predstavených zástupcov komunity, o ktorej sa kniha zmieňuje vo forme textu alebo fotografie, skladá dohromady rôznorodú škálu osobitých návštevníkov. Pestré zastúpenie však nie je typické len pre postavy, ktoré svoje uverejnenie v diele schválili, ale i pre tie, ktoré takúto možnosť nikdy nemali. Jednou z opomenutých osobností bol aj starší pán František z Nitry, inak narodený a vyrastajúci v severoslovenskej obci Varín. Spoznali sme ho v jeden daždivý večer priamo v uliciach mesta pod Zoborom, a ako sme zistili, ulica bola zároveň jeho domovom. Fera sme registrovali už predtým, aj vďaka jeho pravidelným návštevám Rock Clubu, do ktorého sa chodil nielen pokorne zahriať, ale z času na čas aj zabaviť.

Bol to práve dobromyseľný Fero, kto si 30. mája 2007 ako jeden z mála nádherne zatancoval a zaskákal pri koncerte stále populárnejšieho zoskupenia Margot, ktoré vtedy krstilo svoj najnovší videoklip k piesni Rockmi. František neskôr začal chodievať do klubu i v našej spoločnosti, a ak táto možnosť náhodou neexistovala, vydávali sme sa za ním sami. Priniesť mu do ulíc nejaké staré šatstvo, cigarety a jedlo sa nám podarilo počas troch júnových večerov roka 2007. Za týmito schôdzkami sme chodievali vždy v rovnaký deň, v presný čas a na vopred určené miesto. Všetko sa však zmenilo, keď sme sa v jednom prípade dostaviť nestihli. Františka sme nikdy viac nestretli a dodnes o ňom nič nevieme. Zostala po ňom len jediná fotografia.

"Štýlovosť" bratislavského koncertu Deep Purple


V decembri 2007 sme so spoluautorom Jánom "Johnym" Mihálom pátrali po kapele, na pozadí ktorej budú predstavené významné udalosti z polstoročia rozmachu muziky, až sme siahli po Black Sabbath. Sabbathi dostali prednosť pred Deep Purple a naplnili väčšinu obsahu prvej kapitoly, ktorá má byť určitým "férovým predstavením pozoruhodností bez prihliadania na priveľkú štýlovosť". Človek však nemusí byť priveľmi znalý na to, aby poznal, že tou menej strojenou kapelou boli a sú práve Deep Purple. Toto hertfordské zoskupenie totiž nikdy nepociťovalo potrebu obklopovať sa mystickými predmetmi, odievať sa do temného šatstva alebo písať cielene hrôzostrašné texty a takto vplývať na svojich priaznivcov.

Keď 4. októbra 2006 Deep Purple naplnili bratislavskú Inchebu, človek sa znova raz mohol presvedčiť, že určitá "štýlovosť" nemusí navonok znamenať vôbec nič. Na koncert som prichádzal v spoločnosti otca a niekoľkých jeho rovesníkov, takže človek mal občas pocit, že sem svojím vekom celkom nepatrí. Len niekoľko krokov od nás poskakoval tínedžer navlečený do rozťahaného oblečenia a so šiltovkou otočenou nabok. Mnohých možno napadlo, že na koncert skôr zablúdil, no bol to práve on, kto ako jediný naokolo dokázal s Ianom Gillanom odspievať každú jednu pasáž každej piesne, zatiaľ čo dav tých "štýlovejších" fanúšikov sa poriadne zobudil až vtedy, keď začala znieť notoricky známa Smoke on the Water.


 
Deep Purple v Bratislave, 4. októbra 2006