6. augusta 2016

Autorom fotografie je osoba, nie webová stránka

Určite ste si už všimli, že u väčšiny fotografií uverejnených na internete často chýba ich zdroj, alebo je ako ich zdroj uvádzaná webová stránka. Uvádzanie webu ako zdroja fotografie je však nesprávne.
 

Je to frekventovaný jav nielen na internetových stránkach rôzneho druhu, ale dokonca aj vo výročných správach alebo prezentáciách niektorých štátnych inštitúcií a v účelových univerzitných učebniciach:

Zdrojom fotografie, ktorá dopĺňa určitú informáciu, je webová stránka.

Za webovou stránkou ako zdrojom publikovanej fotografie je skrytá vôľa odkázať na web, na ktorom bola fotografia nájdená a následne z neho prebratá, a to bez snahy alebo možnosti nájsť a uviesť jej pravého autora alebo vlastníka. V každom prípade ale platí, že tento postup je nesprávny, neadekvátny a zavádzajúci, pretože autorom fotografie je obvykle človek a nie web, na ktorom je fotografia umiestnená.

Autorstvo určitej fotografie môže náležať aj samotnej webovej stránke, a to napr. v prípade, že ide o legitímny web, ktorý ponúka voľne šíriteľné fotografie. U takýchto fotografií však neexistuje žiadna potreba uvádzať zdroj. Inokedy zasa môže ísť o fotobanku, ktorá poskytuje licencie na užívanie fotografií, tzn. že fotografie nakupuje v agentúrach a následne ich predáva. Tieto prípady sú ale výnimkami a vo výročných správach a prezentáciách štátnych inštitúcií či v účelových univerzitných učebniciach sa s nimi stretnúť nemožno, pretože pre potreby týchto špecifických publikácií sa buď nehodia, alebo ich pri účelovom a nekomerčnom vydaní nemá kto zaplatiť.

Otázka komerčnosti hrá v tomto smere dôležitú úlohu. Pôvod fotografií, ktoré sú publikované za účelom priamej podpory obchodného zámeru, býva obvykle uvádzaný správne, pretože osoba alebo inštitúcia, ktorá ich prebrala pre vlastné obchodné účely, môže byť v prípade nedoloženia ich pôvodu trestne stíhaná. Pri nekomerčných formách publikovania ale nič také neplatí a fotografie preto bývajú často zneužívané napr. práve tak, že osoby alebo inštitúcie, ktoré ich svojvoľne prebrali, neuvádzajú ich pravý pôvod.

Výsledkom tejto nešťastnej skutočnosti je nepodložené preberanie a rozširovanie množstva fotografií bez toho, aby si osoby a inštitúcie, ktoré tak konajú, uvedomovali, že týmto konaním nielenže porušujú autorský zákon, ale tiež ďalej rozširujú nevedomosť o skutočnom pôvode fotografií. Porušovanie autorského zákona a ďalšie šírenie nevedomosti o pôvode fotografií tu pritom stoja ruka v ruke.

Rozširovanie fotografií bez povolenia ich autora alebo vlastníka, alebo aspoň bez uvedenia ich mena - ak je takéto rozširovanie únosné - je síce porušením autorského zákona, no vinníci za tento čin často trestaní nie sú, pretože ak to robia na nekomerčné účely, vlastníkom práv na takto rozširované fotografie nestojí za to sa s nimi súdiť. Už aj na stredoeurópskom trhu síce figuruje niekoľko agentúr, ktoré zvyknú doslova poľovať na nelegálne rozširovanie svojich fotografií a vinníkov následne trestať rôznymi pokutami a trestnými oznámeniami, no dosiaľ sa sústreďujú najmä na právnické osoby, pričom fyzické osoby zostávajú nepotrestané.

Nemožnosť alebo neochota trestať fyzické osoby na nekomerčnej báze sa potom priamo podpisuje pod rozširovanie nevedomosti o pôvode jednotlivých fotografií. Agentúra nebude strácať čas žalobou a súdnym procesom s fyzickou osobou, ktorú nemôže poškodiť na trhu, na ktorom ani nefiguruje. Fyzické osoby ale o tomto stave dobre vedia, a preto u nich existuje domnienka, že v nekomerčnej sfére môžu rozširovať hocaké fotografie, a keď sú prinajhoršom vyzývané k uvádzaniu zdroja, uvádzajú iba web, na ktorom fotografiu našli (táto prax je tolerovaná aj na Blog.cz), čím môžu naznačovať, že práva na rozširovanie fotografií nepoznajú alebo ignorujú.

V praxi sa to prejavuje tak, že internet, ba dokonca aj niektoré špecifické publikácie, sú plné ukradnutých fotografií, u ktorých nie je uvedený pravý alebo ani len žiadny zdroj. Rozširovatelia takýchto fotografií si často ani neuvedomujú, že svojím konaním poškodzujú fotografa, ktorý fotografiu zhotovil, alebo osobu či agentúru, ktorá fotografiu vlastní. Týmto svojím konaním zároveň rozširujú mienku o tom, že fotografie možno používať svojvoľne a beztrestne, alebo v najhoršom prípade s uvedením webu, na ktorom boli fotografie nájdené.

V konečnom dôsledku tak žijeme v dobe, ktorá toleruje krádeže fotografií a porušovanie autorských práv spojených s ich rozširovaním. Ignorovanie tejto skutočnosti zároveň vedie k podporovaniu presvedčenia ďalších generácií o tom, že s používaním fotografií pre verejné, ale nekomerčné účely, si netreba lámať hlavu.

Prirodzene, aj v oblasti rozširovania fotografií existuje aspoň teoretická šanca, že jedného dňa vznikne iniciatíva klepať vinníkom po prstoch takou formou, ako sa to vo vyspelých krajinách sveta deje v oblasti nelegálneho šírenia hudby alebo filmov, i keď je pravdou, že u (ďaleko početnejších) fotografií by išlo o náročnejšiu úlohu.

Avšak bez ohľadu na to, kedy a či vôbec sa tak stane, človek by mal začať od seba a v oblasti rozširovania fotografií postupovať tak, aby podporoval uvádzanie pravých autorov a vlastníkov autorských práv a naopak nepodporoval mylnú domnienku o tom, že s fotografiami na nekomerčné účely možno zaobchádzať akokoľvek.

Je predsa hanbou, ak si prezeráte napr. výročnú správu alebo prezentáciu štátnej inštitúcie, alebo účelovú univerzitnú učebnicu, a zistíte, že ste v nej natrafili na fotografie, u ktorých je ako zdroj uvedená prinajlepšom nenáročná webová stránka a nie pravý autor alebo vlastník fotografie. Veď takáto skúsenosť sa môže v konečnom dôsledku podpísať pod znižovanie dôveryhodnosti alebo serióznosti celého diela.