Horúce augustové dni roku 2008 som trávil pokojným nočným bdením, usadený v prastarom kresle a na tichých a odľahlých miestach, ktoré mi za letného vánku dali možnosť vrhnúť sa do premýšľania a obracania minulých stránok. Ten nežný šum bukového lístia sa mi vybavuje tak, akoby som sa doň započúval len včera.
Za uplynulé obdobie som prežil ďalšiu fúru nového a dovtedy nepoznaného. Stretol som mnoho ľudí, ktorých som nevidel veľmi dlho. A čas som trávil tak uvážene, že si naň viem spomenúť prakticky dodnes.
Nebola to doba drobných zábleskov, po ktorých dnes márne pátram. Bol to čas zlomov a zmien, ktoré ma naďalej sprevádzajú aj bez toho, aby som ich s námahou vyťahoval z útržkov podvedomia.
 |
| (Peter Lewicki via Unsplash) |
O čom to vlastne píšem?
O momente, kedy sa z koníčka stala práca, kedy sa roky trpezlivosti začali vracať a písanie už nebolo len kratochvíľou či záľubou, ale stalo sa zdrojom prvých príjmov a postupom ďalších rokov sa vyformovalo v živobytie.
Bol to moment, kedy som pochopil, že ak za niečím vytrvalo idem, tak to môžem dosiahnuť.
A v tom momente sa objavil jeden z tých pocitov, čo robí život šťastným, harmonickým a spokojným.
Ten pocit je takým dodnes.
Je to pocit, že som mohol robiť niečo, o čom som sníval už ako dieťa.
Pocit, že sa mi splnili sny a začal som rozhodovať o tom, čo bude ďalej.
Pocit, že som bol za svoju činnosť ohodnotený, no nemusel som ju vnímať ako prácu či povinnosť, ale ďalej som ju mohol vnímať ako radosť, ako potešenie, ako zmysluplné a ušľachtilé poslanie.
Ten pocit prajem každému.
Choďte za ním aj vy!
Pretože až keď s vami zostane, až vtedy naplno odhalí svoje čaro.
Martin Užák | 29.11.2017