Najprv treba skutočne písať a písanie aj milovať

Bez toľko potrebnej lásky k písaniu nemožno z písania urobiť svoju prácu, koníček, ani zmysel života. Príspevok bol pôvodne uverejnený na inej adrese dňa 27. decembra 2014.

Nejedna literárne orientovaná stránka ponúka nespočetné množstvo rád o tom, ako sa vo svete umeleckého písania orientovať a ako k vlastnému písaniu pristupovať tak, aby bolo v konečnom dôsledku zúročené.

Ani web MartinUzak.sk nie je v tomto smere výnimkou.

Človek sa tu môže dočítať, čo stojí za vydaním knihy, prečo je dobré uchovávať všetky svoje literárne výtvory, ako pracovať s vlastným rukopisom, komu svoje dielo dať posúdiť, prečo je dobré písať desiatimi prstami, prečo mlčať o dokončovaní vlastného nákladu, alebo ako svoje dielo tvoriť či ošetriť v súlade s autorským zákonom.

Teória je však iba jednou stranou mince, a navyše má skôr dodatočný charakter.

Človek totiž musí najprv písať - skutočne písať, a potom musí písanie aj milovať.

Písanie nie je časovo ohraničenou činnosťou, ktorá sa nakoniec v plnej miere zúročí a premietne do priamočiareho vydania alebo uverejnenia umeleckého diela. Písanie je lopota a tréning; je to každodenná, dlhoročná až celoživotná činnosť, ktorou človek musí skutočne žiť, aby ho neustále napĺňala, aby bola určitým spôsobom prepojená s jeho osobným životom a aby mu jeho osobný život aj uľahčovala.

Pokiaľ sa človek neorientuje na to, že každá jeho literárna myšlienka - či už je úzka, alebo naopak široká - raz musí doznať svojho zverejnenia, po čase zistí, že svetu v skutočnosti ukáže iba drobný zlomok toho, čo napísal. Človek by nemal písať mechanicky a vypočítavo, a počítať s tým, že jeho pôvodné texty sa nakoniec budú rovnať tým textom, ktoré raz budú vydané alebo uverejnené. Človek by miesto toho mal počítať s tým, že za každým vydaním bude ukryté kvantum neoceniteľnej práce, a mal by sa vyrovnať s tým, že toto kvantum neoceniteľnej práce je a vždy zostane niečím, čo musí robievať zadarmo a ďaleko častejšie ako písanie za presným účelom.

Umelecké písanie je naozaj činnosť, za ktorou sa skrýva množstvo čiernej roboty, ktorá nikdy neuzrie svetlo sveta. Táto čierna robota je však dobrá na to, aby človek prijal písanie za svoje a aby si ho naozaj zamiloval.

A práve v týchto sviatočných dňoch, v ktorých človek odpočíva, nepracuje / neštuduje, užíva si prítomnosti svojich milovaných a sem tam ho postretnú momenty, v ktorých sa nájde sám a v tichosti, iba s perom, kusom papiera a svojimi pôvodnými a neotesanými myšlienkami; práve v týchto dňoch to platí dvojnásobne.

Preto želám každému, kto sa v týchto dňoch dokázal zastaviť a od svojich pracovných alebo študijných povinností na chvíľu uniknúť s tým, že si opäť raz uvedomil, že písanie je pre neho nedielnou súčasťou života, aby tieto chvíle využil na prehlbovanie svojej lásky k písaniu, naberanie novej tvorivej energie a najmä uvedomovanie alebo opätovné presvedčenie v tom, že plody umeleckého písania nie sú spojené s poznaním teórie a mechanickým odmeriavaním pisateľských vstupov a vydaných výstupov, ale s tým, že za písaním sa skrýva mnoho mravčej práce, ktorá nikdy nemusí uzrieť svetlo sveta a verejnosti môže zostať navždy ukrytá, no nakoniec bude viesť k trpezlivému písaniu, ktoré predsa len prinesie isté ovocie v podobe skutočne vydaných alebo uverejnených diel, a cez lopotnú mravčiu prácu sa stane alebo zostane silnou láskou, ktorá nezovšednie.

Martin Užák | 27.12.2014